Keď som naposledy písala do Denníka digitálnej partnerky, mala som celkom jasnú predstavu, ako sa budú moje projekty ďalej vyvíjať.
No… život mal trochu iný plán. 😊
Digitálny šuplík zostal zatvorený.
Príspevky prestali pribúdať.
A na chvíľu sa mohlo zdať, že som celý projekt jednoducho odložila.
Lenže ja som neprestala.
Posledné dva mesiace som veľa premýšľala nad tým, kam vlastne chcem profesijne patriť. Hľadala som prácu, reagovala na ponuky, niekedy dostala odpoveď, inokedy ticho a občas aj obyčajné „nie“.
A popritom som sa učila.
Testing. Agile. Scrum. Jira. Procesy. Analytika. Weby. AI.
Pri niektorých pojmoch som si najskôr povedala: „Dobre, toto nepoznám.“
A potom som začala zisťovať, čo sa za nimi v skutočnosti skrýva. A prišlo moje obľúbené:
„Počkať… veď toto poznám. Len som to doteraz volala inak.“ 😄
Nedávno som na sociálnej sieti narazila na príspevok o „deťoch 80. rokov“. A pri jednej vete som sa musela pousmiať:
„Povedz mi, čo potrebuješ, daj mi chvíľu a ja prídem na to, ako to funguje.“ 😉
A čím viac nad tým premýšľam, tým viac si hovorím – áno, toto som presne ja. 😄
Možno aj preto ma baví skúšať nové veci. Rozobrať si ich na menšie kúsky, pochopiť, ako fungujú, a potom ich jednoducho skúsiť. Za tie dva mesiace som si uvedomila ešte jednu dôležitú vec.
Nemusím mať dnes presný názov pracovnej pozície, ktorú budem robiť o rok.
Ale už veľmi dobre viem, akým smerom chcem ísť.
Baví ma digitálny svet.
Baví ma hľadať, prečo niečo nefunguje.
Baví ma skladať veci do systému.
Baví ma učiť sa nové nástroje a zisťovať, čo všetko sa s nimi dá urobiť.
A možno práve preto nastal čas znovu otvoriť aj jeden projekt, ktorý na mňa dva mesiace trpezlivo čakal.
📂 Digitálny šuplík.
Nie od začiatku.
Pokračujem presne tam, kde som prestala.
Prvý šuplík je rozpracovaný, ďalšie čakajú na svoj obsah. A nápad, kvôli ktorému Digitálny šuplík vznikol, sa za tie dva mesiace nestratil. Práve naopak.
Takže…
Denník digitálnej partnerky pokračuje.
A Digitálny šuplík sa znovu otvára. Možno trochu neskôr, než som pôvodne plánovala.
Ale dnes už viem, že pauza nemusí znamenať, že človek prestal.
Niekedy nás totiž život prinúti otvoriť úplne iný šuplík, než sme pôvodne chceli. 😉